Všetci sme Batmani

Môj prvý rozhovor! Pýtala sa Lenka Kunová z časopisu Dobrá škola, no a moje odpovede si prečítate v aktuálnom vydaní časopisu Dobrá škola (3. číslo, 4. ročník) alebo tu:

Každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o školstvo, sa už stretol s menom Tibor Repček. Možno vďaka blogu tiborepcek.com, alebo vďaka jeho príspevkom na Facebooku v učiteľských skupinách. Vy ho poznáte vďaka sérii článkov Režisérom za päť mesiacov (3. ročník DOBREJ ŠKOLY, čísla 01 – 05). Keď sme sa s ním stretli na tohtoročnej Letnej škole moderných učiteľov, dojem hyperaktivity sa len potvrdil. Tibor učí šiesty rok na Evanjelickom gymnáziu J. Tranovského v Liptovskom Mikuláši nemčinu a informatiku. Nadšený a aktívny učiteľ spočiatku ani netušil, že na Fakulte humanitných a prírodných vied v Prešove študuje učiteľstvo, kým neabsolvoval prvé náčuvy. Hoci sa na fakultu prihlásil kvôli nemčine, ktorá mu vždy išla, prvé skúšobné hodiny sa mu zapáčili natoľko, že sa stal učiteľom. Vraj aj preto, že od malička rád poučoval ľudí a táto záľuba mu ostala dodnes. Ak neučí, rozmýšľa nad všetkým, čo vidí a žije okolo seba. Na čo prišiel, sa ho za DOBRÚ ŠKOLU pýtala Lenka Kunová.

Keď si nastúpil do školy ako mladý učiteľ, čo ťa najviac prekvapilo?

Nestihol som byť prekvapený. Robil som toho hneď toľko, že som nemal čas príliš rozoberať moju prácu. Za prvý školský rok mojej učiteľskej kariéry som schudol nejakých 8 – 9 kíl a až toto ma prinútilo zmierniť tempo a rozmýšľať nad tým, čo, prečo a ako to vlastne robím.

Nemám dojem, že by si nejako zmiernil tempo. Nestraší ťa syndróm vyhorenia?

Zatiaľ som nad syndrómom vyhorenia neuvažoval, takže ma ani nestraší. Tempo som síce veľmi nezmiernil, ale vyhodil som veľa aktivít, aby som sa stíhal venovať tomu podstatnému, teda mojim babám (manželke a dcérke). Okrem toho, naša dcérka je taká megahyperaktívna, že si nemôžem dovoliť príliš veľa odpočinku.

Zdá sa, že jablko nepadlo ďaleko od stromu. Aké má výhody byť mladým učiteľom?

Hlavná výhoda je, že výzorom a zmýšľaním mám k žiakom bližšie. No a nie som až taký zaťažený skostnateným školským systémom, nie som ešte až tak znechutený zo všetkých tých učiteľských problémov. Ale čo je pri povolaní učiteľa to najvýhodnejšie: som pomerne flexibilný a dokážem zvládať viac pracovných pomerov.

Čo sa ti na učení páči?

Na učení sa mi najviac páči to, že sa stretávam s ľuďmi, hlavne žiakmi, ktorí sú mi veľmi blízki vnímaním sveta. Oni neriešia nejaké vedomosti a zručnosti odtrhnuté od reálneho sveta. Oni proste väčšinou idú za svojím cieľom aj napriek tomu, že ich škola na jeho dosiahnutie často celkom nepripraví. No a páči sa mi aj to, že sa môžem snažiť učiť tak, aby z mojich hodín mali niečo do reálneho života.

Väčšina učiteľov by ti možno oponovala, že súčasní žiaci naopak nemajú žiadne ciele a že ich nič nezaujíma.

S týmto tvrdením nesúhlasím a myslím si, že je poriadne zovšeobecňujúce. Ja poznám žiakov, ktorí ciele majú. Jeden programuje na objednávku, druhý začína biznis ako grafik, tretí perfektne spieva, štvrtá úžasne tancuje, piata úspešne moderuje rôzne akcie… Iste, stretávam sa aj s takými, ktorým cieľ chýba, ale to sú zväčša mladší žiaci, ktorí sa ešte len hľadajú.

Ty dokážeš žiakov zaujať tak, že sa zameriaš na potreby reálneho života. Mnoho učiteľov však tvrdí, že na to kvôli ŠVP nie je žiaden priestor.

Nepoznám situáciu v ostatných predmetoch, ale ja som si doteraz na to v nemčine aj v informatike priestor vždy našiel. Aj keď učím menej záživné veci (hlavne gramatiku), tak sa vždy snažím vysvetliť, že to neskôr povedie k niečomu konkrétnemu, čo môže v reálnom živote veľmi dobre poslúžiť.

Pri vyučovaní dosť využívaš moderné technológie. Čo z toho by si odporučil ostatným učiteľom ako najprínosnejšie?

Hlavne chcem povedať jednu nosnú myšlienku, ku ktorej som sa dopracoval cez vlastné skúsenosti: ak používate moderné technológie nasilu, tak robíte zbytočnú prácu. Napríklad interaktivita sa dá dosiahnuť aj bez počítača. Konkrétne jazykárom by som odporučil tvorbu titulkov k hudobným videoklipom, pretože to sa na mojich hodinách žiakom a aj mne vždy páčilo najviac. V podstate ide o náhradu klasického prekladu, ktorá zachováva originálny jazyk a ktorá aj niečo naučí do reálneho života. Ľudia radi počúvajú cudzí jazyk a zároveň sledujú titulky v slovenčine, ukázalo sa to napríklad aj pri speváckej súťaži X Factor – titulky slovenské publikum jednoznačne uprednostnilo pred dabingom.

Naši čitatelia ťa už dobre poznajú vďaka seriálu Režisérom za päť mesiacov. Ako si natrafil na náš časopis?

To si pamätám celkom presne. Ako od prírody zvedavý človek, ktorý do všetkého rýpe, som na chodbe nášho „gympla” jedného dňa uvidel visieť osvedčenie o tom, že to myslíme so vzdelaním vážne, pretože sme robili KOMPARO. Síce nie som matikár ani slovenčinár, ale aj tak som o KOMPARE počul veľa dobrého, a tak som si teda pozrel web firmy, ktorá ho realizuje. Cez exam.sk som sa dostal k vášmu časopisu.

Aká reklama! Na svojom blogu si nás už chválil za časopis, ale aj za súťaž EXPERT, teraz ešte aj za KOMPARO. To si už niektorí ľudia budú myslieť, že ťa za to platíme.

To si väčšina myslela aj doteraz… Pre mňa je zvláštne, ako my Slováci vnímame aj oprávnenú chválu. Keď voči niekomu nemám výhrady, hneď začína(m) byť podozrivý. Pritom chválim len jeho prácu. A aj keď práca o človeku hovorí veľa, stále to nie je jeho celý obraz. Takže určite ten človek bude mať aj slabšie stránky. V skratke: platíte ma za chválenie kráľovsky. A platíte tou najstabilnejšou menou v histórii ľudstva – skúsenosťami a kontaktmi so super ľuďmi.

Keď si DOBRÚ ŠKOLU objavil, tak si si ju predplatil?

Vtedy ešte predplatné pre jednotlivcov neexistovalo, ale navrhol som nášmu vedeniu, aby DOBRÚ ŠKOLU objednali pre učiteľov. Návrh bol prijatý a doteraz ju odoberáme a čítame. To som ešte netušil, akú reklamu vlastne urobím aj sám sebe.

Prečo si sa vlastne rozhodol, že nám ponúkneš svoje príspevky?

Už od prvého čísla ste sa mi zdali sympatickí. Povedal som si, že nemám čo stratiť. Prinajhoršom ma vysmejú a ja budem vedieť, že mám na sebe pracovať ďalej alebo dokonca možno zmeniť povolanie.

No my sme boli s tvojimi príspevkami spokojní. Čo máme robiť, aby sme našli viac takýchto prispievateľov?

Ja si myslím, že najviac pomáha chodiť medzi učiteľov a čo najzapálenejšie im na základe konkrétnych príkladov konkrétnych učiteľov vysvetľovať, prečo by mali o svojej práci verejne písať. Mne a Milošovi Bélikovi sa takto na Letnej škole moderných učiteľov podarilo presvedčiť Moniku Jagnešákovú, aby začala blogovať. A ide jej to výborne!

To môžem potvrdiť, sú to veľmi inšpiratívne články.

Áno, a to sa Monika ešte len rozbieha.

Prečo si sa rozhodol blogovať ty?

Už dlho pred tým, ako som si založil blog pod oficiálnym menom, som blogoval pod prezývkami. Všetko som už mal pripravené aj na oficiálne blogovanie, ale až DOBRÁ ŠKOLA ma nakopla tak silno, že som pripravenú teóriu konečne použil v praxi. A prečo? No hlavne preto, aby som si utriedil vlastné myšlienky, materiály, nápady a pokusy. Ale bol som aj zvedavý na reakcie kolegov, žiakov a rodičov, pretože tie ma vždy posúvali dopredu najviac.

Patríš k ľuďom, ktorí sa neboja otvorene povedať svoj názor. Mnohí učitelia tvrdia, že sa to v našom školstve nevypláca. Mal si podobnú skúsenosť?

Ešte nie. Zrejme som iba malá ryba. Ale usilovne plávam ďalej.

A máš pocit, že plávaš proti prúdu?

Ani nie. Ak aj áno, tak ten pocit väčšinou majú iní ľudia, ja si len robím svoju prácu tak, aby jej výsledok žiakom poslúžil do života čo najviac.

Prečo ste s Dávidom Králikom založili portál ini.sk?

Tento portál sa má venovať inakosti v tom najinakejšom slova zmysle. Ide nám o hľadanie a ponúkanie alternatívy k existujúcim overeným riešeniam. Tematicky sa zameriavame na oblasti ako škola, politika, hudba, video a voľný čas. Budú aj rozhovory či užitočné tipy, vtipné obrázky. Inakosť ale zároveň dáva priestor aj na ďalšie témy, takže je celkom možné, že časom budeme pridávať iné nápady. Napríklad nedávno sme pridali kategóriu Young Guns, v ktorej má mládež, ktorá prináša inakosť v každej dobe, možnosť vyjadriť sa.

Čo je tá najdôležitejšia vec, ktorú by bolo potrebné zmeniť, aby naše školy boli lepšie?

Ja to vidím jednoducho: rozprávajme, píšme a všelijako inak zviditeľňujme pozitíva aj negatíva našej učiteľskej práce. Nech bežní ľudia vidia, čo konkrétne im a ich deťom ponúkame. Takto buď získame väčšinu spoločnosti na našu stranu, alebo sa úplne odpíšeme. V každom prípade my učitelia aspoň budeme vedieť, na čom sme a čo máme robiť ďalej.

Takže si myslíš, že je potrebné počúvať ľudí zvonka, mimo školstva?

Výchova a učenie sú služby, ktoré ponúkame my učitelia verejnosti, čiže aj tým ľuďom „zvonka”. Výsledok tejto služby by mal čo najlepšie poslúžiť spoločnosti, čiže aj ľuďom mimo školstva. Z toho mi vychádza, že určite musíme počúvať názory ľudí, ktorí nepracujú v školstve. Všetci sme boli žiaci, a preto všetci máme na školstvo nejaký názor. No a ten názor často môže posunúť veci ďalej. Počúvať ale neznamená robiť to, čo mi prikážu tí zvonka. Znamená to robiť to, čo je v danej situácii potrebné a nie to, čo niekto chce.

Sršíš energiou a ľudia ťa považujú za hyperaktívneho. Je to len zdanie alebo je to pravda? Čo ťa nabíja energiou?

Srším energiou pri ľuďoch, ktorí sršia energiou, pretože práve títo ľudia sršiaci energiou nabíjajú moje baterky. Čiže aby som sršal energiou, najprv ma niekto musí nakopnúť. A nemusí to byť priamo, stačí napríklad založiť kvalitný časopis.

Keď si sa na Letnej škole na workshope Dávida Králika obliekol do kostýmu Batmana, vyzeral si celkom spokojne. Čím ti imponuje Batman? Vidíš medzi ním a sebou nejaké paralely?

Batmana som mal vždy rád, aj keď priznávam, že Superman je pre mňa väčším hrdinom. Čo sa týka tej paralely: všetci sme Batmani, pretože všetci máme minimálne dve tváre – súkromnú a oficiálnu. To je na tom to vzrušujúce, že máme na výber a je len na nás, čo a kedy si vyberieme.

Akú tvár by mal nastavovať učiteľ svojím žiakom?

Dúfam, že všetci učitelia chcú vychovať a naučiť čo najlepšie. Preto, podľa mňa, učiteľ musí nastavovať nie tú najlepšiu, ale tú najpotrebnejšiu tvár. Aká tvár je potrebná pre určitú situáciu a pre určitých žiakov, to už musí vedieť rozoznať každý učiteľ sám.

Tibor, ďakujem ti za rozhovor v neformálnom a uvoľnenom duchu. Odznelo v ňom viac zásadných myšlienok, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Dúfam, že ti tvoje vysoké nasadenie vydrží a že si aspoň zopár učiteľov inšpiroval, aby o svojej práci začali písať.

Share

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *