Básnička o (možno) každodennom krátkom trápení učiteľa. Túto básničku som napísal pre časopis Dobrá škola (2. ročník, 3. číslo).
Kabinet cez prestávku ponúka oddych,
za chrbtom krik, stále ten krik!
Očný tik, ten očný tik!
Keby bolo aspoň chvíľku ticho,
dalo by sa zvládnuť hocičo!
Keby už konečne tma bola
a v triede zotretá tabuľa!
Nedá sa s nimi nijako (!),
vidím už všetko rovnako!
Mám tam ísť, alebo radšej nie?
To je to moje krátke trápenie!
Keď tam už som,
(verte, či nie)
končí sa moje trápenie!
Tak ako z herca tréma opadne,
aj mne je hej, keď je po divadle!
Učím rád a veľa, ale ten jeden
mi permanentne spávať nedá!
Sľubujem, prehováram, motivujem,
on vraví: „ja to do života nepotrebujem!“
„Načo si potom tu, na gymnáziu?!“
„Nechcem pracovať, len eurá zarábať!“
To je už na mňa priveľa,
moje krátke trápenie sa znova začína!
Vyjadrite váš názor v komentári…