O dobrých a zlých učiteľoch

Vždy, keď niekto ďakuje dobrým učiteľom za kvalitné vyučovanie, za profesionálny a ľudský prístup alebo za cenné rady do života, ja si spomeniem na tých učiteľov, podľa ktorých by som sa v živote nikdy nechcel riadiť. (Tento príspevok som napísal pre časopis Dobrá škola – 6. ročník, 3. číslo)

Iba nedávno som si uvedomil prečo. Nie je to z pomsty a nechcem im to vrátiť v tejto spomienke. Je to inak.

Nepamätám si, že by sa počas môjho predškolského detstva ku mne niekto správal zle, že by ma niekto bil, nadával mi, alebo ma inak ponižoval. A tu zrazu bum! Vidím a počujem, ako učiteľka na základnej škole pred tabuľou kričí na spolužiačku, kým sa nerozplače. Potom ju znechutená posadí s päťkou, aby sa „vyrevala” v lavici a nerušila ostatných, ktorí sa chcú učiť.

Stredoškolský učiteľ prikáže, aby sme si vytiahli papiere a napísali na ne svoje meno a priezvisko. Chvíľu počkal, aby sa uistil, že to všetci stihli, a potom povedal, nech si papiere znova odložíme. Nazýval to šoková terapia a s obľubou nás takto liečil pomerne často.

Iste, mám aj pozitívne zážitky a spoznal som veľa kvalitných pedagógov. Od nich som jednoducho len prebral niektoré črty správania či postupy učenia, proste to, čo sa mi najviac zapáčilo.

No až správanie tých „zlých” učiteľov ma donútilo zamyslieť sa, prečo sa ľudia v istých situáciách správajú rôzne. Teraz určite viem, že nechcem na svojich žiakov kričať, nechcem im dávať nezmyselné úlohy a chcem sa k nim správať férovo.

Takže ďakujem všetkým tým kvalitným učiteľom, čo ma učili, ale rovnako ďakujem aj tým, ktorí ma donútili rozmýšľať o naozaj dôležitých otázkach v živote každého človeka.

(Tento príspevok som napísal pre časopis Dobrá škola – 6. ročník, 3. číslo)

Ilustračný obrázok: pixabay.com

Pokračovanie

(7. apríl 2017) Nedávno mi konečne došlo, prečo ja nemám obľúbeného učiteľa. Niečo som už načrtol v tomto článku, ale teraz by som ešte doplnil, že obľúbeného učiteľa nemám preto, lebo som školu nikdy nevnímal ako miesto, kde sa učím.

Veľa som sa naučil doma a do školy som chodil prevažne iba preto, lebo som musel. Nevnímam to ako niečo zlé alebo dobré, proste je to pre mňa fakt.

Teraz som učiteľ a úplne chápem žiakov, ktorí mi hovoria, že do školy by najradšej nechodili. K takým mám blízko, viem ich pochopiť, pretože som si to približne v rovnakom veku tiež prežil. A takí sú väčšinou ochotní učiť sa odo mňa.

Začínam jasnejšie vidieť moje poslanie v (tradičnej) škole. 🙂

Pokračovanie pokračovania

(25. november 2023) Zistil som, že nepatrím do tradičnej školy, a tak som na pár rokov odišiel učiť online. Ani tam to však pre mňa nakoniec nebolo celkom vhodné. Odišiel som teda od školstva aj od online učenia, aby som našiel pracovné miesto v spoločnosti VISSIM. V tejto nórskej firme mi umožňujú popri hlavnej pracovnej náplni venovať sa aj tvorivejším bokovkám, ktoré sú prospešné pre mňa, pre tím a vlastne pre celý VISSIM. Mám v pláne o tom napísať viac, zatiaľ však aspoň v skratke konštatujem, že toto je moja prvá pracovná pozícia, v ktorej som sa skutočne našiel a som celkovo spokojný.